Vytlačiť
Podrobnosti: | Napísané: 01. apríl 2014 | Prečítané: 2337x

Oriolus1„Hej, spíte?“ ozvalo sa do ticha noci. Síce ešte nebola polnoc, ale deti už mali dávno spať. Veruže mali, ale nespali. Objav na povale im bral spánok a všetci traja sa nepokojne prevaľovali v posteliach. Prvý sa odhodlal ozvať Oliver a spečatiť hlasom to, čo všetci traja aj tak vedeli.

 „Nespíme a ty?“ jednohlasne šeptom odpovedali Olívia s Oskarom.

„Asi že nespím, keď sa vás pýtam, či spíte,“ uchechtol sa. Olívia sa dotknuto posadila na posteli, hanbiac sa za svoju hlúpu otázku. Aj Oskara zamrzela hlúpa otázka, ale pripisoval to vzrušeniu z objavov na povale. To mu sťažovalo myslieť na čokoľvek iné a chovať sa rozumne.

„Nechceli by ste sa ešte raz pozrieť na tie hodiny? Starí rodičia už určite spia,“ ozval sa znova Oliver.

Za normálnych okolností by Oskar ako prvý namietol, že predsa majú zakázané vyjsť na povalu sami. Toto však v nijakom prípade nepatrilo medzi normálne okolnosti. Sám sa túžil vrátiť hore a preskúmať ich ešte raz. Olívia s nimi zdieľala rovnaký pocit. Za jej túžbou sa však skrývalo čosi oveľa silnejšie. Akoby ju tam vábila nejaká neviditeľná sila, nástojčivé nutkanie, proti ktorému sa nedalo bojovať. Ako prvá vstala odhodlane z postele:

„Ja určite idem!“

Teraz už nebolo pochýb o tom, čo sa udeje. Deti v tichosti vkĺzli do papúč a vydali sa tajne na povalu. Kráčali takmer nehlučne. Zvažovali každý krok, aby náhodou nezavŕzgala uvoľnená parketa a neprebudila starých rodičov spiacich v miestnosti, cez ktorú museli prejsť. A keď krôčik po krôčiku vystupovali po schodoch, takmer nedýchali. Cítili, aké je nebezpečné kráčať takto potme po strmom schodisku. Prvý šiel najstarší Oskar. Za ním opatrne vystupovala Olívia a posledný kráčal Oliver. Zároveň dával pozor na sesternicu, aby sa nepošmykla.

„Keby sme si vzali aspoň nejakú baterku,“ zauvažoval nahlas Oskar. V kuchyni šramotať nemohli, a tak sa museli spoľahnúť na to, čo nájdu na pôjde.

„No nič to, tuším som hore zazrel nejaké zápalky, hádam nebudú navlhnuté.“

Keď konečne zdolali posledný schodík a stisli starú železnú kľučku na dverách, ocitli sa v pološere pôjdu. Šťastie im prialo. Jasná noc ho trošku presvetlila. Cez malé strešné okno prenikal do tmavého priestoru mesačný svit. Rozhliadali sa okolo seba a sústredene sa snažili nájsť zápalky, o ktorých hovoril Oskar. Olívia, zvyknutá pozorovať všetko okolo seba, ich vytrénovaným zrakom zbadala ako prvá.

„Tam sú, na polici v rohu! Oproti! A vidím tam aj svietnik so sviečkami. Bude to jednoduchšie ako s olejovou lampou.“

Opatrne kráčali k miestu, kam ich nasmerovala Olívia. Dlaňami šmátrali po zaprášenej polici, až konečne natrafili na škatuľku zápaliek. Oskar ju skúmavo ohmatal a uľahčene si vydýchol. Boli v nej posledné dve zápalky. Našťastie suché. Vzal svietnik a zapálil jednu po druhej tri zažltnuté sviečky.

V mihotavom svetle sa zrazu zdalo akoby veci na povale ožívali. Olívia by ani za nič nepriznala, že sa bojí. Podvedome chytila Oskara za ruku a deti sa spoločne vybrali k stolu, na ktorom ležali hodiny. Áno, boli stále tam. Nehybne odpočívali na okrúhlom malom stolíku. Ručičky sa nehýbali a vtáčik z ónyxu aj teraz vyzeral, že už-už odletí. Jeho čierne oči splývali s tmou, ktorá zapĺňala všetky kúty. Olívii sa zrazu zazdalo, že stačí jediný dotyk a prebudí ho. Zo snívania ju vyrušil Oliverov hlas:

„Aha, a tu leží ten kalendár. Keď sme boli na povale poobede, radšej som sa starých rodičov ani nespýtal, či si ho môžem lepšie prezrieť, ale teraz to urobím.“

Zvedavo v ňom začal listovať. Olívia aj Oskar zatiaľ nehybne pozorovali hodiny. Nemohli od nich odtrhnúť oči. Akoby ich pripútavala nejaká tajomná sila a znemožňovala im odísť.

„Hej, poďte sem, hneď!“ skríkol Oliver. Obaja sa strhli.

„Oliver, si normálny? Úplne si nás vystrašil. Čo tak kričíš? Chceš, aby sa starí rodičia zobudili a nenašli nás v posteliach?“ karhavo, no šeptom ho napomínal Oskar.

„Dobre, dobre, ale našiel som niečo parádne! Niečo, čo sa celkom podobá krajine, o ktorej snívam.“

„Krajina, o ktorej snívaš? Aká krajina?“ spýtala sa Olívia, ktorá na rozdiel od Oskara nepoznala až tak dôverne jeho sen o krajine plnej dobrôt.

„Áaale, je to krajina, kde by nemusel nič robiť.“

„Neklam! To je predsa krajina, kde rastie cukrová tráva a tečie tam limonádový potok plný želatínových rybičiek. To, že sa tam nič nerobí, iba sa oddychuje na lúke z perníku, ktorú osvetľuje marcipánové slnko, je až na druhom mieste.“

„Keby si sa radšej takto oduševnene venoval učeniu a nefantazíroval o marcipáne. No, ale ako ťa poznám, ty by si to slnko pri tvojej pažravosti zjedol, a potom by ti tam už nesvietilo vôbec nič.“

„Chalani, nehádajte sa,“ napomenula ich Olívia a priniesla svietnik, aby videli lepšie na kalendár.

„Čo si nám to chcel ukázať?“ spýtala sa.

Oliver im pred oči strčil jeden z obrázkov. Boli na ňom traja ležiaci muži s veľkými bruchami, ktorí akoby oddychovali po dákej hostine. Uprostred stál stôl plný jedla. V pozadí obrazu sa vynímal plot upletený z klobás, krík z posúchov, a popri ňom sa prechádzalo vypasené pečené prasiatko so zarezaným nožom v chrbte. Oliverovi sa začali zbiehať slinky. Muži na obraze odpočívali tak blažene, že im začal závidieť.

„Len si to predstavte, keby sme aj my traja mohli takto oddychovať a jesť všetko, na čo by sme mali chuť.“

„A určite spia? Možno už nežijú!“ povedala pošepky Olívia.

„Ale nie, žijú, len sa unavili, lebo toho priveľa zjedli,“ vyhlásil rozhodne Oskar.

„To je jedno, chcem tam žiť, to je tá krajina, ktorú hľadám!“

„Miesto tvojho večného snívania o jedle, by si sa mal konečne zbaviť svojej lenivosti a začať sa trochu učiť do školy. Aj mama ti to stále vraví,“ Oskar sa naplno vžil do roly staršieho múdrejšieho brata.

„Čo ma zasa poučuješ? Ty mi iba závidíš, akoby mi tam mohlo byť dobre,“ zašomral namrzene Oliver.

Olívia ich už ďalej nepočúvala. Bola zvyknutá na tieto bratské prekáračky. Nemalo zmysel sa snažiť, aby sa nehádali. Stíchnu, až keď ich to prestane baviť. Potichu sa presunula späť k hodinám.

„Keby tak vedeli prehovoriť,“ pomyslela si, „tak by rozpovedali všetko o miestach, kde sa kedysi nachádzali.“

Položila svietnik na stolík a opatrne sa ich dotkla. Prstom prechádzala po povrchu perleťou vykladaného dreva. Napriek tomu, že ich stará mama očistila od prachu, za tých pár dní na povale sa na ne opäť stihli nalepiť jemné prachové zrniečka. Olíviina dlaň postupovala smerom k ciferníku a skúmala prstami všetky drobnosti. Dotýkala sa strieborného kvetinového venca. Opatrne uchopila medzi palec a ukazovák dokonale tvarovaný lupeň kvietku tak, akoby ho chcela odtrhnúť a zahrať si hru, či ju niekto má alebo nemá rád. Ďalšieho kvetu sa dotkla len pohľadom. Jej zrak priťahovalo čosi iné. Lesklý vtáčik z ónyxu. Jeho krídla, vytesané tak, akoby chcel práve vzlietnuť, sa jemne oddeľovali od línie chrbta. A keby vtáčik ožil, stačilo by krídla už len trochu napnúť a hneď by bol vo vzduchu.

„Mama mi povedala, že ťa mám cez prázdniny trocha precvičiť z matematických príkladov,“ pokračovalo neprestajné doťahovanie dvoch bratov.

„Môžeš si tie príklady precvičovať sám! Ja sa zajtra pekne najem koláčov starej mamy, ľahnem si do trávy a budem celý deň oddychovať!“

„Veď práve, to si celý ty! Nepoznáš také príslovie, že bez práce nie sú koláče?“

„A nie si ty priveľmi múdry? Čo je to za hlúpe príslovie, veď zajtra budem mať na obed koláče tak či tak... Ale aj tak by som bol teraz najradšej tam, kde vznikol tento obraz.“

Olívia v tom istom okamihu privrela oči a v predtuche čohosi nezvyčajného sa zľahka dotkla vtáčika. Na malý moment sa jej zazdalo, že trošku pohol krídlami. V duchu však pokrútila hlavou nad vlastnými výmyslami a očný klam pripísala tieňohre sviečok. Jemne prešla ukazovákom od línie lesklého chrbta po ostré konce rozpätých krídel. Pod prstami pocítila opäť akýsi pohyb. Nevedela, čo sa deje. Pozrela smerom na bratrancov, potom späť na hodiny a vtedy od úľaku hlasno vzdychla. Jej vzdych prerušil ich prekáranie. Chlapci k nej zvedavo podišli. Nebolo treba nijaké vysvetľovanie. Olívia ukázala smerom na ciferník hodín. Ručičky sa teraz prekrývali presne na číslici dvanásť.

„Ako je to možné?! Predtým predsa ukazovali o päť minút dvanásť! Asi sú pokazené!“

„Nepohla si nimi ty, Oliva?“ podozrievavo sa spýtal Oliver.

Olívia po ňom iba hodila namrzeným pohľadom a ďalej sa jeho otázkou nezaoberala. Otočila sa k Oskarovi:

„Dotkla som sa jeho krídla a ručička na hodinách sa pohla.“

„Robíš si zo mňa dobrý deň? Veď tie hodiny sú staré stovky rokov. Predsa nefungujú...“

„Ale veď vidíš, nie? Asi až také staré nebudú,“ s bázňou sa na ne zadívala.

„Tak to skús ešte raz, či to bude fungovať. Chyť jeho krídlo a uvidíme, či sa posunú ručičky aj tentoraz,“ vyzval ju Oliver.

„Ako chcete, ale musíte byť úplne ticho, aby to fungovalo.“

„Prosím ťa, neboli sme ticho ani predtým, veď sme sa hádali, práve som hovoril Oskarovi, že by som chcel na vlastné oči vidieť krajinu, v ktorej vznikol ten obraz z kalendára.“

Olívia však už Olivera nepočúvala. Pomaly sa opäť zľahka dotkla žltého krídla a pozorovala hodinové ručičky. Tie sa ale nepohli. Stále ukazovali ten istý čas. Presne dvanásť hodín.

„Ja som to vedel! Ty si ich určite posunula sama, aby si bola zaujímavá!“

„Nechaj ju, Oliver! Olívia na to nemala nijaký dôvod. A ako by sa dostala pod sklenený vrchnák ciferníka? Určite to bude mať nejaké logické vysvetlenie.“

„Hm, a aké vysvetlenie? Starý otec predsa sám povedal, že treba nájsť kľúčik alebo hodinára, ktorý ich opraví,“ Oliver zašermoval rukami Oskarovi pred nosom a rozvírený vzduch sa dotkol plameňa sviečok. Zhasli.

Deti sa opäť ocitli takmer v úplnej tme. Olívia sa ešte raz dotkla krídla a chránená tmou pred Oliverovým výsmechom a vlastným zahanbením sa odhodlala prihovoriť vtáčikovi:

„No tak, vtáčik, posuň zasa čas, aby mi obaja uverili, že si zázračný.“

Nič. Nijaký šramot, nijaký pohyb. Len z opačného konca povaly bolo počuť Oliverov smiech. Olívia mu sklamane pohladila obe krídla. Potom ho jemne uchopila za lesklý trup, presne tak, akoby ho púšťala vyletieť na slobodu a hlasno pokarhala Olivera:

„Neviem, prečo sa smeješ! Vďaka tebe sme tu teraz po tme. Okrem toho, tie ručičky sa naozaj pohli a je mi úplne jedno, či mi veríš alebo nie,“ hlas sa jej zasekol, hnevalo ju bratrancove pochybovanie.

Rukou, ktorá sa dotýkala vtáčika, trhlo a odrazu ho uvidela ležať vo svojej dlani. Odlomeného. Preľakla sa, zadržala dych a beznádejne sa rozhliadala do tmy. Pokazila rodinný klenot, prastaré hodiny, na ktoré boli starí rodičia takí pyšní! Od úľaku nadhodila rukami, v ktorých ležal nehybný vtáčik a opäť nahlas zavzdychala. V tom okamihu sa ozval zvláštny zvuk, hlasitý šum, ako keď tisíce vtákov zatrepocú krídlami.

„Čo sa to deje? Olívia, čo sa to deje?“ preľakol sa Oskar a otočil sa tým smerom, odkiaľ sa ozýval trepot krídel.

„Ja, ja neviem... Ten vtáčik asi ožil...“

Olívia vystrela za zvukom ruky a medzi prstami pocítila niečo teplé a mäkké. Uvedomila si, že je to perie. A to bolo to posledné, čo ešte dokázala vnímať na starej povale starých rodičov pri prastarých hodinách. Potom už bola úplná tma a ticho.

 

Úryvok z knihy Olívia a tajomstvo starých hodín. V krajine peciválov.